Po vymretí rodu Súľovských nový uhorský kráľ Ferdinand I. Habsburský daroval Súľov s Hradnou, Súľovským hradom a obcami Marček s neďalekými Lúkami v roku 1550 Sebastiánovi Sirmiensisovi pochádzajúcemu z obce Károm zo Sriemskej stolice z juhu Uhorska. Darovanie majetkov v Trenčianskej stolici si Sebastián zaslúžil v boji proti Turkom, keď ako veliteľ tureckého riečneho loďstva prešiel na stranu Ferdinanda I. Príslušníci rodu Sirmiensis patrili medzi strednú šľachtu. Viacerí z nich našli uplatnenie v úradníckom aparáte vtedajšej Trenčianskej stolice. V priebehu dejín sa rod Sirmiensis, ktorý časom používal i prímenie Súľovský, značne rozvetvil. Z tohto dôvodu sa mnohí členovia rodu z obce odsťahovali. Niektorí však žili v Súľove ešte i v 20. storočí. Platnosť všeobecne známeho hesla Dejiny sa menia, len ľudia sú stále rovnakí nám potvrdzujú i písomné záznamy z osobného života Sirmiensisovcov. Karol Sirmiensis svojej manželke rád preukazoval lásku. V liste písanom v Bratislave v roku 1743 ju oslovil slovami: Moja drahá a úprimná duša. List zakončil vetou: Daj Pán Boh, aby som vás všetkých v dobrom zdraví zostávajúcich mohol čím skôr obveseliť, tak zostávam Tebe až do smrti verný tovariš. Iná situácia nastala v dome Jána Súľovského v Súľove okolo sviatku Troch kráľov v roku 1784, keď ho prišla navštíviť sestra Anna s manželom Jánom Batisom z Turca kvôli usporiadaniu majetkových záležitostí. Zo slúžkinej výpovede poznáme detaily ich vzájomného dohadovania – pán Batis stál za hodinami pri dverách malej svetličky a za krky hrdúsil Jána Súľovského, kachle boli rozbité, dvere z pántov vyhodené, Batis v hneve odsotil švagrinú tak, že pri páde omdlela… Rovnako ako my – mali svoje lásky, svoje neduhy, dokázali mnoho obetovať za svoje presvedčenie, no na druhej strane sa ľahko vzdávali svojej viery a domova. Málokto vie, že dobrodruhovi a kráľovi Madagaskaru Móricovi Beňovskému kolovala v žilách krv rodu Sirmiensis – Súľovský, jeho starou mamou bola Mária Súľovská, manželka Pavla Beňovského. Hmatateľnými pamiatkami na rod Sirmiensis sú v Súľove kaštiele, evanjelická fara, malá kúria (dnes súkromný dom), oba kostoly a náhrobné kamene pred katolíckym kostolom a na evanjelickom cintoríne.
Súľov-Hradná