Povesti


I. Matej Bel vo svojom diele o Trenčianskej stolici píše, že podľa povesti súľovskí páni odovzdávali kráľovi ako ročnú daň dve neobyčajne veľké sovy hniezdiace v skalách, ktoré vďaka svojej veľkosti a sile dokázali uloviť zajace i útlejšie líšky. Touto veľkou sovou je výr skalný. I v súčasnosti hniezdi v Súľovských skalách a je zákonom chráneným dravcom.

II. Povesť o odvážnom Suľovi nás zavedie do ďalekej minulosti 5. storočia po Kristovi, do obdobia sťahovania národov, kedy na naše územie prišli slovanské kmene. Smelý Suľo zachránil svoju milú pred obetovaním šarkanovi a pomocou černokňažníka pomohol ľuďom zo skalného mesta zbaviť sa i samotného šarkana. Na znak vďaky sa Suľo stal ich kniežaťom a podľa neho sa začala volať i dedina pod skalami. Povesť uverejnil Ján Domasta vo svojej knihe „Povesti o hradoch II.“ na stranách 209-211.

III. Dej nasledujúcej povesti sa odohráva v čase stretu pohanského náboženstva s kresťanstvom. Kresťanská zajatkyňa silou svojej viery premohla zlého šarkana, ktorému mala byť obetovaná. Následne po tomto zázraku prijali jej pohanskí únoscovia kresťanstvo za svoju vieru. Povesť nájdeme v diele Ľudovíta Janotu „Slovenské hrady“, strany 111-122.

IV. Ďalšia povesť hovorí o nenaplnenej láske hájnikovej dcéry Ľudmilky k súľovskému hradnému pánovi. Jej snáď najstaršie znenie pod názvom „Oštep a meč – povesť z časov kráľa Mateja spravodlivého“ uvádza František Urbánek v roku 1912. V kratšom vydaní je povesť prepísaná už v spomenutom diele Ľudovíta Janotu na stranách 122-127 (alebo v jeho reedícii z roku 1974 „Slovenské hrady, výber z povestí“, strany 376-384). Rozdiel v podaní týchto dvoch autorov si všimneme aj v pomenovaní Ľudmilkinho otca, Urbánek ho nazval Matúš Križiak a Janota hájnik Brezuľa. Na motívy tejto povesti vzniklo i filmové spracovanie, ktoré bolo uvádzané pod názvom „Sokoliarova dcéra“. Povesť sa stala námetom aj pre miestne divadlo hrané v Súľove v roku 1936 pod názvom „Súľovský Čierny Orol“.

V. Ľudia hovoria, že v dávnych dobách žil na hrade veľmi krutý pán, surovo zaobchádzajúci so svojimi poddanými. Bez jeho zvolenia nesmeli sa vraj v Súľove ženiť ani vydávať. Ak sa niekto chcel oženiť, musel sa najskôr spýtať pána. Nevesta sa vraj musela ukázať pánovi na hrad pred sobášom. Ak bola pekná, musela tam aj nocovať. Raz mala ísť na hrad ukázať sa jedna nevesta, ale jej ženích ju tam nepustil. Sám sa preobliekol za dievča. Pán si myslel, že je to skutočná nevesta, nechal si ho na hrade. V noci tento mladík ukrutného pána Súľova zavraždil. Mládenca však za to uväznili na hrade. Ľudia boli veľmi vďační, že ich oslobodil od krutostí a neskôr mládenca vyslobodili z väzenia.

VI. Posledná známa povesť nám približuje životné osudy strážcov Súľovského hradu, ktorí boli zároveň i hájnikmi v čase, keď už hrad nebol obývaný. Bratia Samuel a Florián vychádzali spolu veľmi dobre v súkromí i v práci, len ich ženy Milica a Beta boli veľmi hašterivé a neznášanlivé. Popri práci sa bratia venovali i svojmu koníčku sokoliarstvu. Raz na zvláštnom správaní sokola vybadali, že sa stalo niečo nedobré. Po dlhom hľadaní svojich žien našli neďaleko hradu len mladšiu Milenu, Floriánovu ženu, mŕtvu s hlavou vyvrátenou k Šarkanej diere. Beta bola stále nezvestná, čo len potvrdzovalo ich obavy, že práve ona spôsobila smrť Mileny. V čase výročia Mileninej smrti sa počas noci ozýval nárek a kvílenie zdivočenej ženy. Spočiatku sa bratia snažili podľa zvuku bolestného hlasu hľadať nešťastnicu, no bez úspechu. Po čase pre pokoj duše opustili hrad i títo jeho poslední obyvatelia.